ROZVOD a DETI

V súčasnosti sa na Slovensku rozvádza skoro polovica manželstiev. V situáciách rozvodu a mnohokrát i dlho po ňom sa u oboch partnerov nahromadí množstvo silných negatívnych emócií hnevu, smútku, pocitov krivdy, poníženia s potrebou odplaty. Bývalí manželia sú schopní takých vzájomných odvetných až nenávistných činov, že ich okolie ich mnohokrát nespoznáva. Uprostred týchto súbojov a trápení sú deti, ktoré sa tiež potrebujú vyrovnať s novou situáciou a často zúfalo potrebujú pomoc, na ktorú rodičom už často neostáva energia.

Deti v podstate nezaujímajú príčiny konfliktov rodičov či to, kto z nich má pravdu. Veľmi intenzívne však vnímajú dusivé nepriateľské ovzdušie doma a nenávisť medzi dvomi ľuďmi, ktorí sú mu najdrahší. Dieťa sa nachádza v citovom zmätku a ak sa mu nedostane pomoci, nastúpia u neho  vnútorné obranné mechanizmy, ktoré nemusia byť na prospech jeho ďalšieho psychického vývinu.

Uvedieme možné negatívne emócie, ktoré deti v tejto záťažovej situácii môžu prežívať.

Jedným z týchto obrán je popretie. Ide o nevedomý proces, kedy sa dieťa chráni pred duševnou bolesťou tak, že poprie – vymaže nešťastie zo svojho vedomia a ostáva navonok pokojné, akoby sa nič nedialo. Pomôže mu to na istý čas situáciu zvládať, ale nedovolí to nástupu zdravších spôsobov prispôsobenia sa rozchodu rodičov.

Je nezdravé, ak dieťa, ktoré už je schopné pochopiť skutočnosť neprejaví smútok. Rodičia by preto rôzne prejavy smútenia dieťaťa nemali potláčať  napríklad povzbudzovaním: „Musíš byť statočný, si už veľký“ a podobne.

Okrem smútku ďalšou emóciou, ktorú môžu deti intenzívne prežívať je strach. Strach z toho, že budú opustené. Deti môžu prísť k záveru, že ľudské vzťahy sú nestále, nedá sa na ne spoľahnúť a nikomu nemožno dôverovať. Cítia sa preto neisté, zraniteľné a bezmocné. Ako má dieťa vedieť, či aj ono nebude vyhodené z domu, alebo ho neopustí aj druhý rodič, najmä ak ten prvý, s ktorým nebýva o neho nejaví záujem a nenavštevuje ho? Čo keď rodiča, ktorý odchádza, stratí navždy...?

U mladších detí sa môže objaviť tzv. regresia. Je to návrat na predchádzajúcu vývinovú emočnú úroveň. Dieťa napríklad chce, aby ho kŕmili z fľaše, aj keď sa už naučilo piť z hrnčeka, chce spať spolu s rodičom, aj keď predtým bez problémov zaspávalo vo svojej postieľke, začne sa pomočovať a pod. Istý čas po rozchode možno tieto prejavy tolerovať, no postupne by sa mali obmedzovať.

Bežnou reakciou detí na rozvod je presvedčenie, že oni sú príčinou toho, že sa rodičia rozvádzajú, lebo boli zlé. Z tohto presvedčenia vznikajú u detí pocity viny. Niekedy ich to vedie k nádeji, že keď sa polepšia, rodičia sa vrátia k sebe. Pocity viny môže mať dieťa aj za to, že rodičia ostávajú spolu nasilu, iba kvôli nemu. Iným dôvodom pre pocit viny môže byť to, že sa cítia na návšteve u druhého rodiča lepšie ako doma. Často je to aj preto, že tam nie sú tak obmedzované, nemusia si tam písať domáce úlohy, alebo byť vedené k plneniu povinnosti tak  ako doma. Niektoré deti môže trápiť to, že majú v súvislosti s rodičmi nepriateľské myšlienky. Mnoho detí sa však  po rozvode nechce vzdať túžby po zmierení rodičov ešte veľmi dlho.

Rozchod rodičov vyvoláva u detí pocity neistoty a môže negatívne vplývať aj na ich vlastné sebahodnotenie. Dieťa sa môže cítiť pred svojimi rovesníkmi odlišné a menejcenné. Ak ho jeden rodič prestane navštevovať, môže mať dojem, že ani nie je hodné lásky. Neistotu a úzkosť dieťaťa najmä pred rozvodom môže zmierniť otvorená komunikácia medzi ním a rodičmi. Deťom je treba dovoliť vyjadriť všetky ich pocity, ale dovoliť im aj pýtať sa na všetky nejasnosti súvisiace so situáciou v rodine. Dôležitá odpoveď pre dieťa je najmä na to, akým spôsobom sa budú stýkať s rodičom, ktorý odíde.

V rozvodovej situácii vzniká mnoho dôvodov, ktoré u detí vyvolávajú hnev. Hnevať sa na rodičov sa však nesmie, a preto aby sa vyhli následným pocitom viny za svoj hnev, začnú ho v sebe vedome alebo nevedome potláčať, dusiť a z tohto stavu vzrastá u dieťaťa vnútorné napätie. Toto napätie sa môže prejavovať vo forme tikov, bolesťami brucha, hlavy, návalmi úzkosti v zlých snoch, nutkavými činmi atď. V lepších prípadoch niektoré deti uvoľňujú svoj hnev nepriamym spôsobom, napríklad  symbolicky pri hrách, ale aj športom. Iné sa môžu stotožniť s tými, ktorí svoj hnev ventilujú otvorene navonok, a tak radi počúvajú hudbu s negatívnym často vulgárnym obsahom, alebo radi pozerajú násilie v televízii, či hrajú  agresívne počítačové hry. Ak svoj hnev dieťa obráti proti sebe, môže sa u neho vyvinúť depresívna porucha.

Niektoré staršie deti sa odreagúvajú protispoločenskými činmi, šikanovaním slabších spolužiakov, delikvenciou, týraním zvierat a podobne. Dáva im to pocit moci, ktorým si kompenzujú vlastnú  bezmocnosť v súvislosti s ich  rodinnou situáciou. Dieťa, ktorého rodičia sa rozvádzajú, je často svedkom deštruktívneho boja rodičov o moc, zlomyseľných činov, agresivity, neovládania sa. Preto sa niet čo čudovať, že sa dieťa začne správať podobne. Dieťa má pocit, že mu na ňom nikomu nezáleží. Rodičia často prehliadajú začínajúce protispoločenské konanie detí, lebo sú zaujatí sami sebou a nezasiahnu včas.

Ako deťom pomôcť vyrovnať sa s negatívnymi emóciami?

Aby rodičia zabránili ventilovaniu negatívnych pocitov detí nevhodným spôsobom, najlepšie je dovoliť im otvorene ich vyjadrovať-  primeraným spôsobom. Keď budú pocity hnevu a nenávisti vonku, len vtedy ich môže nahradiť láska. Dieťa má vyjadrovať svoj hnev čo najskôr, aby sa predišlo jeho potláčaniu. Malým deťom možno pomôcť vyjadriť negatívne pocity nepriamo – prostredníctvom symbolickej hry, kresby, príbehu, rozprávky. Dieťa nemusí hovoriť za seba, ale svoje pocity môže preniesť  napríklad do hrovej figúrky, s ktorou sa identifikuje a ktorá za neho  vypovie to, s čím sa samo trápi.

Rozvádzajúci sa partneri by si mali uvedomiť, že rozvodom síce prestávajú byť manželmi, no ak majú spoločné deti, nemôžu urobiť „hrubú čiaru“ a celkom pretrhnúť väzby s bývalým manželom, pretože ich vždy bude spájať spoločná zodpovednosť za ich deti. Ak im na dieťati skutočne záleží, vzdajú sa vlastného egoizmu, či zatrpknutosti a začnú spolupracovať s matkou, či otcom svojho dieťaťa na jeho výchove, ktorá často ani v úplných rodinách nebýva jednoduchá.

Stáva sa, že jeden z rodičov začne rozmaznávať dieťa kupovaním drahých darčekov, čím môže u dieťaťa vyvolať mylný dojem, že s týmto rodičom by mu bolo lepšie. Motív takého konania rodiča môže byť rôzny. Možno tým zaháňa vlastné pocity viny za to, že rozvodom spôsobil dieťaťu bolesť. Možno je to ďalší spôsob boja proti bývalému partnerovi s cieľom získať si dieťa na svoju stranu a tak ublížiť partnerovi.

Zodpovední rodičia majú pred sebou neľahkú úlohu. Musia sa zosúladiť v hlavných výchovných prístupoch k dieťaťu. Napríklad v názore na školské povinnosti, na posilňovania základných životných hodnôt a pod. Nemôže jeden rodič viesť dieťa k tomu, aby sa pravidelne učilo a druhý cez návštevy dieťaťa u neho nedbať na kontrolu jeho školských povinností. Chce to naozaj zabudnúť na seba a vlastné pocity krivdy a robiť všetko, čo je prospešné pre dieťa. A to určite nebude v duševnej pohode, keď u matky bude počúvať výčitky smerujúce k jeho otcovi a u otca opovržlivé poznámky na matku. Dieťa potrebuje cítiť pravý opak – že napriek tomu, čo sa stalo, jeho rodičia sa dokážu  k sebe správať slušne a prechovávajú k sebe vzájomný rešpekt a úctu. Ak dieťa bez obáv môže kľudne doma hovoriť, aké príjemné zážitky má z víkendu u otca a matka akceptuje jeho radosť a naopak, len vtedy nemusí dieťa nič potláčať a môže si vážiť oboch rodičov a dôverovať im.

Zdroj: Richard Gardner: Rozvod: a čo ďalej?