Problémy vyskytujúce sa v rodinách a ich riešenie

Keď pristupujeme k efektívnej výchove, mali by sme si uvedomiť, že každé správanie má svoj účel. Človek je spoločenský tvor schopný rozhodovania a jeho hlavným životným cieľom je niekam patriť. Deti, ktoré neposlúchajú sú tie, ktorým chýba istota. Neveria, že sa dokážu uplatniť bežným spôsobom správania, preto sa o to snažia negatívnym správaním. Deti a dospievajúci sa usilujú získať si uznanie a želajú si, aby sa s nimi rátalo. Za každý zlým správaním alebo nedostatkom môžeme nájsť bezprostredný cieľ dieťaťa. Aby mohol rodič správne korigovať takéto správanie, musí vedieť, čo tým dieťa sleduje.

Získanie pozornosti patrí medzi najčastejší, ale aj najľahšie zvládnuteľný cieľ nevhodného správania detí. Takéto dieťa neustále zamestnáva rodiča samým sebou, ide o prejavy klaunovstva, hlučnosť, nervozitu, bizarné obliekanie, predvádzanie sa. Túžbou dieťaťa je, aby mu rodič venoval pozornosť, lebo vtedy sa cíti dobre, má dôkaz o tom, že tam patrí. Po upozornení dieťa zvyčajne na krátku dobu prestane. Rodič sa cíti otrávený, vyrušený.

Rodič by mal predovšetkým venovať pozornosť dieťaťu, keď robí to, čo má a minimalizovať pozornosť na rušivé prejavy správania dieťaťa. Ďalej môže urobiť niečo neočakávané (napr. zmeniť hlas, zapnúť svetlá, použiť humor bez sarkazmu), vyrušiť dieťa (napr. položiť priamu otázku, zmeniť činnosť).

Dnešní rodičia pomerne málo verbálne komunikujú so svojimi deťmi. Výskumami sa zistilo, že napríklad otec s dieťaťom hovorí priemerne iba 9 minút denne a obsah komunikácie je prevažne formálny. Rodičia nerozvíjajú aktívnu, ani pasívnu zásobu slov, hoci to dieťa veľmi potrebuje. Naučiť dieťa hovoriť je naučiť ho byť samým sebou, byť osobnosťou. Reč rozvíja myslenie a naopak. Pritom veľmi dôležitá je aj funkcia citovej abreakcie, odreagovania (t.j. terapeutický a relaxačný potenciál) rozprávania detských zážitkov. Dieťa by malo dokázať vyjadriť svoje názory a formulovať svoje potreby. V emocionálne a sociálne dobre saturovaných rodinách rodičia deťom umožňujú slobodu vyjadrenia svojich názorov a potrieb, poskytujú priestor, aby dieťa mohlo hovoriť čo najčastejšie a vytvárajú prostredie, kde deti hovoria úprimne a otvorene, čo ich spätne vedie k otvorenosti a zodpovednosti v správaní. Naopak, poruchy v rodinnej komunikácii majú aj vážne celospoločenské dôsledky.

Významným predpokladom úspešnej komunikácie je schopnosť aktívneho počúvania dieťaťa. Schopnosť aktívneho počúvania znamená prijímanie informácie od dieťaťa tak, aby ono cítilo, že rodič ho chápe, zdieľa s ním jeho problém a má záujem pomôcť mu ho riešiť. Pri nácviku schopnosti rodičov počúvať svoje deti, môžeme využiť najmä niektoré zo zásad efektívnej komunikácie. Rodič by mal napríklad v tom, čo dieťa hovorí, nájsť istú pravdu, aj keď je presvedčený o tom, že to, čo dieťa hovorí, je úplne nesprávne, nerozumné, iracionálne alebo nespravodlivé. Tiež by sa mal pokúsiť vžiť do prežívania svojho dieťaťa, t.j. vidieť svet jeho očami, myslieť empaticky (parafrázovať slová dieťaťa) a preciťovať (t.j. uvedomiť si, ako sa dieťa cíti, podľa toho, čo mu hovorí ). Rodič by sa mal pýtať ohľaduplne a opatrne, aby sa dozvedel, čo si dieťa myslí a ako sa cíti.

Okrem verbálneho treba venovať pozornosť aj tréningu mimoslovného vyjadrovania rodičov a detí, ktoré z vývojového hľadiska predstavuje nižší stupeň komunikácie, ale všeobecne je zrozumiteľnejšie a presahuje hranice kultúr i odlišných jazykov. Osobitne dôležité je všimnúť si aj pomer vzdialenosti medzi rodičom a dieťaťom, spôsob dotykového kontaktu, polohu a pohyby komunikujúceho dieťaťa, mimiku, gestá i pohľady očí. Medzi základné predpoklady, nevyhnutné pre zabezpečenie efektívnej komunikácie s deťmi patrí ochota komunikovať (znamená to dať deťom jasne najavo, že sú pre nás rovnocennými partnermi v dialógu, že nás ich názory, postoje, úspechy i neúspechy zaujímaj); vedieť si nájsť čas a miesto na komunikáciu (napriek svojim pracovným povinnostiam by si rodičia mali nájsť čas na to, aby s dieťaťom riešili jeho problém; starostlivo, dôkladne a aktívne počúvať (dieťa by sme nemali prerušovať alebo inak mu brániť vo výpovedi); byť schopní prijať a rešpektovať city detí (príklad: „Viem, že si na mňa nahnevaný. Sľúbil som ti, že spolu pôjdeme na futbal a ja som dnes popoludní veľmi zaneprázdnený.“); prevziať zodpovednosť za vlastné city k danej otázke bez toho, aby sme dieťa obviňovali alebo útočili naň („Bála som sa, či sa ti niečo nestalo, keď si neprišiel rovno zo školy domov.“ Nikdy by sme situáciu nemali riešiť výčitkou: „Kde si bol? Ty nevieš prísť domov načas?“ Po takýchto nepriateľských otázkach sa dieťa pravdepodobne uzavrie, odmlčí, iné naopak odvráva a hľadá si výhovorky); využívať humor v komunikácii s dieťaťom (humor a úsmev pomáhajú preklenúť napäté situácie mlčania pri pretrvávajúcom interpersonálnom konflikte a navodiť pozitívnu emocionálnu klímu v celej rodine).

Dosiahnutie úspechu v správaní a výkonnosti detí je okrem iného podmienené aj zlepšením komunikačných zručností rodičov. Osobitnú pozornosť si zasluhuje tiež kategória dospievajúcich detí, ktoré majú ešte viac špecifík a kde fungujú ďalšie biologické a sociálne determinanty správania, prežívania, postojov a adjustačných procesov, ktoré proces komunikácie ešte viac ovplyvňujú (a miestami azda aj značne komplikujú).

Zdroje:

1. Kopčanová Dagmar, Model efektívnej komunikácie medzi rodičmi a deťmi, Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, Bratislava
2. Vojtová Zuzana, Povzbudenie a jeho význam v rodičovskej výchove, Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie, Bratislava

Vypracovala: Veronika Petrovičová