Skip to main content

Sociálna izolácia

Rok 2020 priniesol zmenu do nášho každodenného života -  pandémiu, na ktorú nebol nikto pripravený. Neočakávané zmeny so sebou často nesú pocity neistoty či úzkosti. Tieto pocity sa ešte zhoršujú tým, že pandémia ľudí odstrihla od sociálnych kontaktov, čo výrazne ovplyvňuje duševné zdravie. Aj to je jeden z dôvodov, prečo za minulý rok stúpol vo veľkej miere počet duševných ochorení. Nie je totiž jednoduché fungovať sami – bez sociálneho kontaktu. Ľudia majú vrodenú potrebu spojenia, spolupatričnosti a sociálneho kontaktu. Výskumy dokonca ukázali významné prepojenie medzi sociálnou izoláciou a zhoršením duševného zdravia. Je prirodzené, že keď musia byť ľudia zavretí iba doma, medzi štyrmi stenami, s  obmedzenou možnosťou stretávať sa, pociťujú zvýšený stres. Okrem toho, že sú odtrhnutí od svojho okolia a môžu sa cítiť osamelí, aj samotná pandémia so sebou prináša veľa strachu a neistoty. Strach zo samotnej nákazy, strach o zdravie a život blízkych. Strach, že niekoho z blízkych už možno nikdy neuvidíme. Niektorí ľudia zvládajú situáciu horšie ako ostatní. Osamotenosť počas izolácie sa týka všetkých. Sú však skupiny ľudí, ktoré to majú o niečo ťažšie: Ľudia, ktorí sú sami a žijú sami v domácnosti. Pokiaľ sú v karanténe alebo zažívajú lockdown, mnohokrát nemajú šancu vidieť iného človeka aj celé dni. Sú to: dôchodcovia žijúci sami, ktorí majú navyše často strach o svoje zdravie a kvôli obave z nákazy obmedzili svoje sociálne kontakty na minimum, osoby, ktoré pracujú len z domu a preto počas dňa neprichádzajú do kontaktu s inými ľuďmi, extroverti, ktorí sa radi obklopujú spoločnosťou, na čo v tejto situácii nie je priestor.

U detí môžeme hovoriť o vplyvoch sociálnej izolácie v troch oblastiach. V prvej môžeme hovoriť o dopadoch na ich duševné a fyzické zdravie, deti sa menej sa hýbu, prežívajú obavy a úzkosť o blízkych, môžu mať obmedzený prístup k zdravotnej starostlivosti a pod. Druhá súvisí so situáciou v rodinách, v ktorých sa vyskytuje väčšia miera stresu – deti sú doma s rodičmi, ktorí nie sú vždy podporujúci, často sú fyzicky či emočne vyčerpaní, pracujú z domu a popri tom robia kuchárky, učiteľky či zdravotníčky. A rodinné kontexty sú rôzne – napríklad osobitnou skupinou sú deti zdravotníkov, ktoré sú v ešte väčšom strese, lebo ich mama či otec chodí každý deň do nemocnice. Treťou oblasťou sú dopady na vzdelávanie. Veľká skupina detí sa nevzdeláva prezenčne a tie, ktoré nemajú doma podmienky pre dištančné vzdelávanie, sa neučia vôbec.

MLADŠIE DETI (PREDŠKOLÁCI)

Ako sa u nich prejavuje: sociálna izolácia nepredstavuje až také veľké riziko, pretože potreba po socializácii nie je centrálnou témou vo vývine. Tieto deti si veľmi dobre ešte vystačia aj so socializáciou v rámci rodiny. Ich prípadný nepokoj alebo strach sa môžu prejavovať vo forme bolestí bruška.

Čo pomáha?

Vypočuť ich, porozprávať sa, priniesť na povrch pocity, nevšímať si, keď zbytočne vzdorujú, netrestať ich za maličkosti.

STARŠIE DETI (ZŠ)

Ako sa u nich prejavuje: následky dlhodobejšej izolácie už pociťujú viac, väčšinu času trávia doma. Rolu zohráva aj to, že prakticky všetky formy mimoškolských aktivít boli taktiež zrušené. Pre mnohé deti šport či hra na hudobnom nástroji boli formou oddychu, zábavy, uvoľnenia, dôležitým zvládacím mechanizmom.

Čo pomáha?

Dať priechod pocitom, vypočuť si, nebáť sa ich nálad a nechať ich hovoriť, aby sa to vyplavilo, nemusíme problémy hneď riešiť alebo dávať návody.

TÍNEDŽERI

Ako sa u nich prejavuje: toto obdobie je zvlášť pre nich náročné - keďže centrálnou potrebou u nich je byť s druhými, najmä s rovesníkmi. Strácajú návyky, zanedbávajú hygienu, povinnosti, strácajú motiváciu k aktivitám, majú málo fyzického pohybu, stratili kontakt s láskami, majú obavy ako to ovplyvní ich budúcnosť – ako zmaturujem, ako sa dostanem na VŠ.

Čo pomáha?

Rutina, mať denný plán, nevybočovať z neho, dať im zoznam úloh, nech chodia von, napr. na nákup, dovoliť im stretnúť sa s kamarátmi cez online aplikácie.

Mnoho detí môže prežívať v tomto období aj pocity paniky. Možno sa vyrovnávajú s úzkosťou. Aj tieto pocity môžu mať vplyv na ich schopnosť učiť sa. Niektorí žiaci neustále potrebujú ubezpečenie, potrebujú väčšiu podporu pri dokončovaní práce, môžu byť zmätení, nesústredení, nemajú chuť učiť sa a podobne.

Ako im môžeme pomôcť?

Ktoré slová, vety vedia v tomto prípade dieťaťu pomôcť?

  • všimla som si, že si si sadol/a k úlohám včas
  • vedel/a si sa pripojiť k online vyučovaniu
  • dávaš (dával/a si) veľký pozor... sústreďuješ sa... vydržal/a
  • si pri úlohách celých 20 minút (alebo iný čas)
  • pamätáš si to
  • vieš to vyriešiť... pracuješ usilovne
  • záleží ti na tejto úlohe... snažíš sa to napísať čo najlepšie
  • už máš za sebou 4 príklady (hovoríme, čo dieťa zvládol/a, NIE to, čo nie)
  • nevzdávaš sa... skúšaš ďalej... pokračuješ v úlohe, aj keď sa ti nechce...aj keď ťa to nebaví
  • snažíš sa prísť sám na riešenie príkladu... chceš to vyrobiť podľa seba
  • podarilo sa ti to... zvládol/a si to... prišiel/a si na to
  • máš za sebou úspešné/ťažké/pracovité doobedie
  • urobil/a si toho veľa (skúste viac konkretizovať: koľko úloh, vyučovacích hodín, učiva)
  • si so sebou spokojný/á ... si na seba hrdý/á

Pred vypuknutím „veľkej zmeny“, ktorá prišla tak nečakane, sme všetci mali zabehané životy, s určitými návykmi a pravidelným režimom. O deti sa staral zohratý tím ľudí: rodičia, učitelia, vychovávatelia, špeciálni pedagógovia, psychológovia, kuchárky, starí rodičia.

Je potrebné si uvedomiť si, že rodič nedokáže nahradiť každého človeka zo zoznamu, ani dokonale zastúpiť jeho prácu, ale v tom neistom období potrebujú predovšetkým – otca a mamu.