Význam protidrogovej prevencie a výchovy

Sociálno-patologické javy sú špecifické v tom, že majú dlhú genézu a vo väčšine sa dostávajú do centra pozornosti až vtedy, keď nadobudnú neprimerané rozmery a stávajú sa vážnym spoločenským problémom. Náklady na ich riešenie v rozvinutej fáze sú nielen nákladnejšie a časovo náročnejšie, ale aj menej efektívne, než investície do prevencie ich výskytu (Matula, Takáčová, 2007).

Cieľom pôsobenia v oblasti prevencie sociálno-patologických javov je dieťa zodpovedné za vlastné správanie a spôsob života v miere primeranej jeho veku, teda:

s posilnenou duševnou odolnosťou voči stresu, negatívnym zážitkom a vplyvom,
schopné robiť samostatné ( a pokiaľ možno správne) rozhodnutia,
s primeranými sociálno-psychologickými schopnosťami,
schopné riešiť, prípadne schopné nájsť pomoc pre riešenie problémov,
s vyhraneným negatívnym vzťahom k návykovým látkam,
podieľajúci sa na tvorbe prostredia a životných podmienok (Matula, Takáčová, 2007).

Emmerová (2007, in Kiškašová, 2014) uvádza, že cieľom školskej prevencie je zmeniť interakčné vzťahy v škole, autoritatívnu atmosféru nahradiť humanisticko-tvorivou výchovou, podporovať harmonický vývin osobnosti žiaka, preferovať zdravý životný štýl v školských a mimoškolských aktivitách, vytvárať podmienky na formovanie zdravej osobnosti žiaka a jeho odolnosť voči patologickým sociálnym vplyvom a tlakom, vychovávať žiakov k osobnej zodpovednosti za svoje rozhodnutia, vytvárať v škole priestor na pomoc pri riešení problémov žiakov, podporovať rozvoj pozitívnych vzťahov v sociálnom kontexte, systematicky a komplexne informovať žiakov k danej problematike, rozvíjať prosociálne správanie u žiakov z hľadiska prevencie vzniku závislosti a pedagogické osvetové pôsobenie v zmysle zlepšenia spätnej väzby žiak – učiteľ – škola - rodina.

Ciele jednotlivých preventívnych programov možno podľa Verbovskej (2007, in Zelinková, 2011) vymedziť ako:

pomoc deťom a mládeži získať dostupné odborné informácie o sociálno- patologických javoch vrátane návykových látok,
pomoc deťom naučiť sa pomáhať iným deťom a mládeži,
pomoc deťom a mládeži praktickými spôsobmi zvládať konflikty závislosti, problémy,
pomoc deťom a mládeži vytvoriť si vlastné stratégie zvládania záťažových situácií a konfliktov.

Účinná prevencia by mala vychádzať zo špecifických potrieb jednotlivých cieľových skupín. Medzi faktory, ktoré je potrebné brať do úvahy pri plánovaní cielenej intervencie patrí:

vek
úroveň vzdelania
záujmy a koníčky, hodnotový systém
faktory týkajúce sa pracovného prostredia
typické životné prostredie
jazyk (najmä u etnických skupín)
životný štýl (Nešpor, 1996)

Špecifiká prevencie podľa veku:

Od narodenia do 1 roku: Dieťa v tomto veku je vo všetkom podstatnom závislé na dospelom človeku. Z hľadiska prevencie je v tomto období dôležitá starostlivosť a vrelosť, teda prevencia citovej deprivácie (Nešpor, 1996).

Od 1 do 3 rokov: Dieťa sa začína duševne oddeľovať od dospelého človeka a presadzovať svoju vôľu. Myslenie tohto veku je zamerané na seba, magické a fantastické. Správanie rodičov by malo byť pokojné a vrelé. Dieťaťu by sa malo láskavo dávať najavo, že je správne, že sa chce presadiť, ale že môže prijímať aj obmedzenia (Nešpor, 1996).

Od 3 do 6 rokov: Aj keď rodičia ostávajú najdôležitejšími osobami, začína väčšina detí prenikať do širšieho sveta mimo rodinu (škola, rovesníci). Dieťa skúma okolie, hra mu pomáha zisťovať, čo je skutočnosť a čo nie. Jeho správanie sa dostáva v priaznivom prípade do súladu s autoritou rodičov, získava cieľ a zmysel. Už v tomto veku je dôležité začať dieťaťu vštepovať, že zdravie je dôležitá hodnota a že zdravie je nutné chrániť. Dieťa má vedieť, že okolitý svet skrýva tiež nebezpečenstvo, má sa podľa svojich možností učiť, ako sa im brániť alebo vyhýbať (Nešpor, 1996).

Od 6 do 12 rokov: Dieťa tohto veku sa učí mnohým potrebným zručnostiam, učí sa vychádzať s rovesníkmi, zapájať sa do skupiny, duševne pracovať a uspokojovať svoje telesné i duševné potreby. Informácie poskytované deťom tohto veku by mali byť veľmi konkrétne. Je potrebné pokračovať v zdôrazňovaní hodnoty zdravia a vštepovať prianie byť zdravý. Postupne je nutné stanovovať pravidlá a zrozumiteľne ich vysvetľovať. Cielená prevencia zameraná proti škodám spôsobeným alkoholom, tabakom a inými drogami by mala v tomto období už prebiehať. Účinnosť prevencie sa zvýši, ak je zahájená 2 až 3 roky pred prvým kontaktom s drogou (Nešpor, 1996).

Od 12 do 22 rokov: Tento vek je náročný. Dochádza k dozrievaniu telesnému a duševnému. Objavuje a rozvíja sa schopnosť riešiť problémy, rozhodovať sa, abstraktne myslieť, vytvárať hypotézy. Rámec rodiny si dospievajúci dopĺňa ďalším rámcom rovesníkov a priateľov. Pre mladých ľudí tohto veku je dôležitá skupina rovesníkov, tá im môže pomôcť sa alkoholu a drogám vyhnúť, alebo naopak predstavuje bezpečie. Dospelý sa môže ponúkať ako zdroj informácii, zároveň by ale mal povzbudzovať k samostatnosti a sebadôvere. Prevencia v tejto skupine je zásadne dôležitá, pretože býva obzvlášť ohrozená. Zneužívanie alkoholu alebo drog v dospievaní môže viesť k rýchlemu vytvoreniu návyku. V prevencii majú veľký význam programy za účasti rovesníkov (peer programy), ponúkanie pozitívnych alternatív dospievajúcim so zvýšeným rizikom, znižovanie dostupnosti návykových látok, včasná intervencia a ďalšie postupy (Nešpor, 1996).

Peer programy

Základným princípom peer programov je aktívna účasť vopred pripravených rovesníkov. Význam anglického slova peer je ale širší než len rovesník. Je to niekto, s kým sa cieľová populácia môže stotožniť. Význam tú ma nielen vek, ale aj sociálna situácia, zamestnanie a ďalšie okolnosti. Ak sa cieľová populácia s nositeľmi preventívneho programu stotožní, pomerne ľahko získané zručnosti a postoje uplatní v praxi. V živote sa totiž dostávajú do podobných situácií (Nešpor a kol., 1998).

Po jedenástom roku veku narastá význam rovesníckej skupiny a rovesníckych vzťahov. Vzťahy s rovesníkmi majú pozitívny vplyv alebo môžu byť začiatkom zasvecovania do zakázaných, neznámych či nebezpečných životných polôh. Izolovanosť alebo samota je nepríjemná, mať kamaráta, patriť do partie je naliehavou potrebou. Hodnotou sa stáva úspech v partii a vydobytie pozície. Práve puberta a adolescencia sú veľmi citlivé obdobia pre rozvoj rizikového a problémového správania pretože dochádza k výrazným telesným, psychickým a sociálnym zmenám vo vývine jedinca. Toto obdobie je spojené s telesným a duševným dozrievaním. Puberta je dramatickou premenou tela aj duše. Zmeny prebiehajú nielen v oblasti fyziognómie, ale tiež v zmysle hľadania autonómie. Jedinec sa vzpiera autoritám, vstupuje do konfliktov s rodičmi či učiteľmi. Každý jedinec hľadá sám seba vo vzťahoch s druhými začína sám seba inak prežívať. Premena je sprevádzaná krízami, konfliktami, zmenami nálad, názorov. S rovesníckou skupinou súvisia subkultúry, ktoré podtrhujú inakosť mladého človeka alebo skupiny. Subkultúra znamená ustálené zvyklosti, hodnoty, symboly a rituály (Mühlpachr, 2001).

Príťažlivosť rovesníckeho peer programu spočíva hlavne v tom, že ho uskutočňujú priamo žiaci a študenti. Aktéri programu musia byť vyškolení a tiež musia mať negatívny postoj k drogám, resp. musia byť čistí. Účastníci peer skupín pomáhajú rovesníkom formulovať odmietavé postoje k drogám a rozvíjať také sociálne zručnosti, ktoré nedovolia podľahnúť ich tlaku. Účasť žiakov na programe by mala byť dobrovoľná. Peer program by nemal byť jednorazovou akciou. Rovesnícke programy majú aj svoje riziká. Nezvládnutie prípravy aktivistov programu môže viesť k tomu, že program neprinesie očakávané výsledky (Masariková, 1999, in Frívaldská, 2015).

Peer programy sa od iných preventívnych programov líšia a predstavujú netradičnú formu, ako získať pre život dôležité a potrebné informácie. Hlavný rozdiel spočíva v tom, že všetky potrebné vedomosti odovzdáva rovesník, teda jedinec rovný účastníkom programu. Nejedná sa o formálnu autoritatívnu postavu, ako je učiteľ, čím by odovzdávané informácie mali byť pre žiakov prijateľnejšie.

Podľa Nešpora (2003) je optimálne, keď sú peer aktivisti iba o niečo málo starší než účastníci programu.

Vybraní žiaci základných a stredných škôl prejdú výcvikom, ktorý predchádza práci, ktorá sa od peer aktivistov očakáva. Príprava sa zameriava na sociálno-psychologický výcvik, na získanie potrebných znalostí a zručností súvisiacich s prevenciou sociálno-patologických javov. Takto vyškolení peer aktivisti sú pripravení na prácu so skupinou svojich rovesníkov, ktorým predávajú svoje znalosti, pomáhajú rozvíjať sociálne kompetencie a uvedomiť si vlastné pocity a názory, zoznamujú sa s možnými rizikami, ale aj s určitými výhodami, ktoré rizikové správanie so sebou prináša. Cieľom peer programu je odovzdať prostredníctvom diskusií, názorových prístupov, kooperetívnych hier či zážitkových techník pravdivé informácie, nič nenariaďovať, do ničoho nenútiť, ale pomôcť pri možnosti výberu, kedy musí každý sám posúdiť, čo je pre neho lepšie. K tomu môže pomôcť hľadanie iných alternatív k rizikovému správaniu (Nešpor, 2003).

Od samotnej štruktúry programu sa očakáva aktívne zapojenie účastníkov. Tí majú dostatok priestoru pre diskusiu a vyjadrenie svojich názorov a pocitov. Svoje presvedčenia môžu porovnávať s ostatnými, pred ktorými by ich mali dokázať obhájiť, prípadne môžu zmeniť svoj názor. Dôležité je tiež nacvičovanie rôznych modelových situácii, kedy si žiaci vyskúšajú, ako sa dá zachovať v reálnom živote pri dôležitých zlomových situáciách, kedy nám niekto napríklad neodbytne ponúka drogu (Nešpor, 2003).

Užívanie drog patrí medzi rozšírené sociálno-patologické javy a týka sa čoraz väčšieho počtu žiakov aj základných škôl. Dôležité postavenie v protidrogovej prevencii má práve škola, ktorá by mala poznať a používať efektívne metódy a postupy protidrogovej prevencie. Úspešná prevencia v rámci výchovno-vzdelávacieho procesu má presah aj do ďalších oblastí života žiaka, rodiny a spoločnosti.

Zistená neznalosť tejto oblasti u žiakov vedie k výmene neadekvátnych informácii medzi žiakmi, ktorí sa o drogách nedozvedajú od kompetentných, ale od spolužiakov alebo kamarátov. Práve spolužiaci alebo kamaráti často zveličujú alebo prikrášľujú pozitívne zážitky s drogami. Preto je dôležité zdôrazňovať význam zdrojov adekvátnych informácii v školskom i rodinnom prostredí.

Peer programy sú v tejto oblasti dobrou voľbou, aj na základe vyjadrení samotných aktérov prevencie. Mali by byť realizované systematicky, teda v pravidelných intervaloch a z dôvodu osvety by do nich mali byť zahrnutí žiaci, rodičia a pedagógovia. Atraktívnosť peer programov spočíva aj v tom, že so žiakmi sa jedná, ako s rovnocennými partnermi a samotná práca na programe ich teší, vnímajú jej zmysel.

Prevencia by nemala byť zameraná len na odstrašovanie. Efekt takejto prevencie je skôr krátkodobý a neprináša výraznejšie pozitívne výsledky. Pri tvorbe preventívnych programov pre žiakov by sme mali vychádzať z toho, čo môžeme samotným programom ovplyvniť, a k tomu prispôsobiť aj jeho skladbu. Osvedčený prístup protidrogovej prevencie hovorí o tom, že drogy niečo dávajú, niečo berú a nie je jednoduché sa zo závislosti dostať. Je preto dôležité zdôrazňovať osobnú zodpovednosť každého jedného žiaka. Do programov protidrogovej prevencie je veľmi užitočné vnášať teambuildingové aktivity, ktoré túto tému odľahčia a zároveň prispievajú k vzájomnej dôvere medzi účastníkmi. Na žiakov netreba počas aktivít tlačiť, ale ich nechať samostatne myslieť.

Efektívnosť školských drogových preventívnych programov závisí od mnohých faktorov, medzi ktoré patrí obsah programu, didaktika, prezentácia, štruktúra, organizácia a plánovanie. Pred výberom alebo tvorbou vlastného programu, by škola mala prejsť procesom, ktorý identifikuje, aký druh programu skutočne potrebuje. Aby sa tak stalo, je potrebné zodpovedať množstvo otázok, aby sa vyjasnil aktuálny stav a stav, ktorý sa chce dosiahnuť.

Preventívno-výchovné vzdelávacie pôsobenie by malo byť neoddeliteľnou súčasťou výučby a života všetkých škôl a školských zariadení.

Veronika Petrovičová

psychológ CPPPaP Trebišov

... SPÄŤ