Skip to main content

Komunikácia v rodine

Umenie výchovy – kniha, ktorá sa mi nedávno dostala do rúk a na podnet, ktorej som sa rozhodla pre napísanie tohto článku, ma zaujala hlavne praktickými radami pre rodičov a pedagógov. O svoje praktické skúsenosti založené na vysokej odbornej úrovni sa v nej podelili Dr. Raul Posse a Dr. Julian Melgosa.

Rodinné prostredie je pre dieťa prirodzeným prostredím, kde by sa malo cítiť bezpečne. Čas, ktorý je venovaný deťom v rodinnom prostredí a kvalita vzťahov medzi členmi rodiny, zanechávajú v deťoch celoživotné stopy, ktoré budú ovplyvňovať ich správanie, prežívanie a vzťahy s ľuďmi v budúcnosti. Výchova dieťaťa nie je jednoduchá záležitosť a na žiadne dieťa nie je napísaný návod a preto rodičia často len tápu a skúšajú rôzne techniky. Ak chce rodič byť pre svoje dieťa skutočne dobrým rodičom, musí sa najprv pozrieť hlboko do seba, aby v sebe objavil najprv svoje chyby a pokúsil sa o ich nápravu.

Príčinou mnohých ťažkostí pri výchove je nevhodná, resp. absentujúca komunikácia v rodine. Ak komunikácia v rodine absentuje alebo je prítomný neustály krik, hádky, arogancia, má to za následok negatívnu atmosféru, z ktorej má jedinec tendenciu unikať. Existuje niekoľko prekážok v rodinnej komunikácii:

  1. Moderný spôsob života, rýchly životný štýl, málo času na seba a vzájomné zdieľanie informácií. Členovia rodiny sú pod neustálym stresom.
  2. Obmedzenie vzťahov s okolím.
  3. Individuálne rozdiely členov rodiny a vzájomné nepochopenie a neakceptovanie týchto rozdielov.
  4. Uprednostňovanie vlastného kariérneho vývinu a prílišná zaujatosť vlastnými záležitosťami.
  5. Prehnaná kritika, ponižovanie, vysmievanie sa zamedzujú slobodnému vyjadrovaniu sa v rodine.
  6. Predsudky voči niektorému z členov rodiny.
  7. Hľadanie rýchlych riešení bez rozmyslu.
  8. Prehnané zdôrazňovanie vlastnej osobnosti.
  9. Svojhlavé presadzovanie vlastných postojov, bez dosiahnutia kompromisu.
  10. Dominantný až diktátorský prístup v komunikácii (Posse – Melgosa, 2002).

Náročnejšia je komunikácia s dieťaťom, ktoré sa v návale hnevu nedokáže upokojiť. Tu stačí malé slovné podpichnutie, zažartovanie alebo nejaký úkon, ktorý spustí nezastaviteľný hnev dieťaťa. Rodič, ktorý chce svojmu dieťaťu pomôcť zvládnuť jeho hnev by mal postupovať pri komunikácii rozvážne a nie pod vplyvom vlastných emócií. Odporúča sa použitie niekoľkých fráz miesto tých, ktoré sú bežne používané: 

  1. Prestaň hádzať tie veci!

Vymeňte za: Ak hádžeš svoje hračky, myslím si, že sa s nimi nerád hráš a nemáš ich rád. Je to tak?

 - Táto technika je navrhnutá tak, aby sme komunikovali svoje pocity nekonfrontačným spôsobom. Umožňuje komunikovať situáciu z perspektívy toho druhého, čo dá dieťaťu príležitosť povedať, ako to vidí zo svojej perspektívy.

  1. Veľké deti sa už takto nesprávajú!

Vymeňte za: Veľké deti a dokonca aj dospelí majú niekedy aj silné veľké pocity. Je to v poriadku. Oni zase odídu.

- Ako sa hovorí: „Čím väčšie deti, tým väčšie problémy.“ To platí aj pri emóciách. Ak im hovoríme, že veľké deti jednoducho nemajú emócie, neprežívajú frustráciu či úzkosť, nie je to pravda. Použitie druhej frázy ich naopak učí spracúvať emócie vhodnejším spôsobom.

  1. Tak toto si nedovoľuj! Nikoho biť nebudeš!

Vymeňte za: Je v poriadku, že si nahnevaný, ale nemôžem ti dovoliť biť ostatných. Aj keď sa hneváš, ľudia okolo teba musia byť v bezpečí.

- Táto správa vysiela signál, že takéto pocity sú prirodzené, máme ich všetci, ale konanie nie je v poriadku.

  1. Bože, ty si taký komplikovaný!

Vymeňte za: Je to dosť ťažké, že? Vymyslime spolu, čo s tým.

- Ak sa dieťa zmieta vo svojich najhorších pocitoch, je dobré zistiť, prečo je to tak. Táto myšlienka upokojí dieťa, pretože mu naznačí, že ste na tej iste lodi, ten istý tím.

  1. Tak a teraz môžeš ísť do svojej izby a zavri za sebou dvere!

Vymeňte za: Poď pôjdeme spolu do tvojej izby, aby si sa upokojil.

- Táto fráza nahradí „time-out“, ktorý prináša dieťaťu izoláciu vhodnejším „time-in“, ktorý  podporí opätovné spojenie.

  1. Zjedz si to jedlo, lebo pôjdeš do postele hladný!

Vymeňte za: Ako by sme mohli urobiť toto jedlo chutnejšie?

- Táto veta prenáša zodpovednosť za riešenie situácie opäť na dieťa.

  1. Tvoja izba vyzerá hrozne! Nevyjdeš z nej, pokiaľ ju neupraceš.

Vymeňte za: A čo tak začať upratovať tento rozhádzaný kútik v tvojej izbe? Pomôžem ti.

- Namiesto toho, aby sa dieťa zrútilo, že nevie odkiaľ začať a tak začne plakať, posuňte jeho cieľ na jednoduchší začiatok spolu s vami.

  1. Odchádzame!

Vymeňte za: Čo potrebuješ, aby sme mohli odísť?

- Predchádzajúce oznámenie pred zmenou aktivity deťom pomáha pripraviť sa na ňu.

  1. Prestaň skučať!

Vymeňte za: Čo tak zmeniť to rýchlo opäť na tvoj normálny hlas?

- Občas deti skučia aj bez toho, aby si to uvedomovali. Ak ich na to upozorníte normálnym spôsobom, uvedomia si, že na tóne hlasu, aký používajú, záleží.

  1.  Prestaň sa stále sťažovať!

Vymeňte za: Ja ťa počujem. Vieš mi povedať nejaké riešenie prijateľné pre všetkých?

- Opäť môžete preniesť zodpovednosť za situáciu na dieťa a žiadať od neho uskutočniteľné riešenia. Nech povie všetky, ktoré ho napadnú, možno z nich dokážete vybrať jedno použiteľné.

  1. Prestaň byť zase naštvaný!

Vymeňte za: Je to ...............pre teba teraz naozaj také ťažké? Daj si teda pauzu a vráť sa k tomu za 17 minút. Ok?

- Možno to vyzerá ako náhodne vybrané číslo, ale podľa výskumu funguje naša produktivita 52 minút a 17 minút by sme mali mať pauzu. Po pauze môže dieťa začať s domácou úlohou, trénovaním hry na hudobný nástroj opäť a bude produktívnejšie akoby pokračovalo v činnosti v kuse.

  1. Choď do svojej izby!

Vymeňte za: Budem presne tu až kým ma nebudeš chcieť objať.

- Izolácia dáva signál, že niečo s vaším dieťaťom nie je v poriadku. Dajte radšej dieťaťu uistenie, že tu preň budete vždy a teda aj vo chvíli, keď vás opäť bude potrebovať.

  1. (neprevracajte oči a nezazerajte)

Vymeňte za: (Pozrite sa dieťaťu do očí, spomeňte si na najväčšie prednosti vášho dieťaťa a venujte mu súcitný úsmev.)

- Pozerajte sa na vaše dieťa ako  na silného človeka.

  1. Si úplne nemožný!

Vymeňte za: Vidím, že ti je ťažko. Poď spolu to zvládneme.

- Vždy oddeľujte správanie dieťaťa od jeho osoby. Posilňujete tak vaše puto a spoločne dokážete prichádzať s riešeniami.

  1. Prestaň hneď kričať!

Vymeňte za: Poď budeme sa hrať, že sfúkavame sviečky na narodeninovej torte. Urobíš to pre mňa?

- Hlboký nádych a výdych dieťaťu pomáha upokojiť sa. Hra zase nadviaže spoluprácu.

  1. Nebudem sa s tebou teraz dohadovať!

Vymeňte za: Myslím, že začínam byť poriadne nahnevaná. Chvíľku si sadnem v kuchyni a upokojím sa.

- Učte deti identifikovať svoje emócie aj na vlastnom správaní a ukážte im, ako zvládate hnev sami.

  1. Dohovorila som!

Vymeňte za: Ľúbim ťa, to vieš. Potrebujem však, aby si pochopil, že nie je v poriadku, ak ............ Je niečo, čo ti pomôže ma ľahšie pochopiť?

  1. Svoj názor nezmením a hotovo!

Vymeňte za: Mrzí ma, že sa ti nepáči, ako som sa rozhodla....................... Ako by sme to mohli urobiť nabudúce lepšie?

- Tento spôsob vyjadrenia ponecháva komunikáciu otvorenú a zároveň vyjadruje emócie zdravým spôsobom.

  1. Prestaň už hovoriť „Nie“!

Vymeňte za: Počula som, že si povedal „Nie.“ Chápem, že to nechceš. Tak mi povedz, čo by sme mali urobiť inak.

- Lepšia cesta je presmerovať myšlienky dieťaťa na budúcnosť.

  1. Prestaň byť jedovitý!

Vymeňte za: Aj ja som občas nahnevaná. Pokojne si zakrič, vyplač sa, nech sa ti uľaví.

- Nedávna štúdia zistila, že keď sme fyzicky zranení a kričíme, dokáže to prerušiť vysielanie správ do mozgu o našej bolesti. Hoci vaše dieťa nemusí byť zranené, tento efekt môže fungovať aj pri uvoľnení nahnevanej energie hravým spôsobom. Vyberte si plač bojovníka, nech sa vášmu dieťaťu uľaví.

  1. Prestaň s tým okamžite!

Vymeňte za: Som tu s tebou. Ľúbim ťa. Si v bezpečí. (Potom iba ticho seďte s dieťaťom a nechajte jeho emócie rásť i rýchlo odísť.)

- Keď sú deti pod paľbou hnevu a negatívnych emócií, necítia pocit bezpečia. Povedzte im, že sú pri vás v bezpečí a všetko bude dobré. Pôsobí to na ne upokojujúco (www.eduworld.sk).

Posse a Melgosa uvádzajú nasledovné znaky vhodnej aktívnej účasti pri komunikácii v rodine:

  1. „Prebieha spontánne a nikdy nie je vynútená.
  2. Rozvíja sa priateľským a úctivým spôsobom.
  3. Prebieha v atmosfére slobody a bez stresu.
  4. Nesprevádzajú ju nepriaznivé alebo donucovacie okolnosti.
  5. Nikdy nie je výsledkom manipulácie alebo klamstva.
  6. Inšpiruje taký typ komunikácie, ktorý je slobodný a tvorivý, hoci niekedy môže byť i konfliktný.
  7. Je otvorená voči všetkým členom rodiny, vrátane tých najmenších.
  8. Uprednostňuje dialóg, ktorý odstraňuje komplexy a zábrany a u detí zvyšuje sebadôveru a nezávislosť.
  9. Predpokladá pozitívny, milujúci vzťah (jemné a zdvorilé reakcie a zaujatie postoja aktívneho počúvania...).
  10. Na konci budú mať obaja účastníci viac spoločného ako na začiatku a cítia sa byť viac spojení.“ (Posse – Melgosa, 2002, s. 28).

 

Použitá literatúra:

POSSE, R. - MELGOSA, J. 2002. Umenie výchovy. Vrútky: Advent – orion, 2002. 194 s. ISBN 80-88960-89-4.

https://eduworld.sk/cd/lenka-nezbedova/2251/22-fraz-ktore-utisia-nahnevane-dieta

PhDr. Edina Szegedyová, psychológ