Problematika šikanovania v školskom prostredí

Šikanovanie možno považovať za celosvetový problém, pred ktorým nie je imúnny žiaden typ školy. Obeťou sa môže stať v podstate každý žiak.

Brutálne spôsoby šikanovania sa bolestivo dotknú každého. Problém je v tom, že nie je ich vidieť, pretože sa dejú v neprítomnosti pedagóga. Ten ale môže spozorovať tzv. nepriame varovné signály, ako napr. skryté volanie obete o pomoc alebo subtílnejšie, čiastočne tolerované násilie (trepotanie prstami pred tvárou, „priateľské“ vtipy a kanadské žartíky na úkor spolužiaka, odstránenie náplne z pera pred písomkou, ponižujúce prezývky, smiech pri neúspechu, osamotenosť žiaka a jeho chodenie do školy vždy ako posledný). Tieto menej nápadné signály nie je vhodné podceňovať a je dosť potrebné ich vždy preveriť.

Vzhľadom na skrytú povahu šikanovania je veľmi ťažké sa o ňom dozvedieť a  pedagógovia väčšinou nemajú dosť informácií o konkrétnom probléme, ktoré by im pomohli včas ho rozpoznať. A tak väčšina detí, ktoré sú šikanované len ticho trpia, neodvážia sa hľadať pomoc. Prvým krokom k náprave je hlbšie poznanie zákonitosti tohoto fenoménu. Je nevyhnutné vedieť rozpoznať, na akom stupni sa infikovaná skupina nachádza. Len tak môžeme adekvátne zasiahnuť, pretože jednotlivé štádiá šikanovania vyžadujú rôzne spôsoby nápravy. Neodborný  „výstrel na slepo“ väčšinou urobí viac škody ako úžitku.

Šikanovaním označujeme úmysel ublížiť druhému fyzicky alebo psychicky. Je to napríklad bitie, strkanie, vyhrážanie sa fyzickým útokom, krádeže peňazí a vecí, schovávanie a ničenie vecí, ale aj ohováranie, nadávky, či vylúčenie zo spoločnosti ostatných, teda spolčenie sa viacerých detí proti jednému. Útočníkom môže byť jedno alebo skupina detí.

Incidenty sú opakované. Jednorazová akcia sa za šikanovanie nepovažuje.

Prevaha útočníka nad obeťou. Táto prevaha môže byť skutočná alebo zdanlivá v oblasti fyzickej sily alebo agresivity, v osobnej sile jednotlivca alebo v početnej prevahe skupiny.

O šikanovaní hovoríme aj vtedy, ak jedno dieťa alebo skupina detí hovorí inému dieťaťu niečo škaredé a nepríjemné, bije ho, kope, vyhráža sa mu, zamyká ho v miestnosti a podobne. Tieto incidenty sa môžu často opakovať a pre šikanované dieťa je ťažké ubrániť sa im. Za šikanovanie môžu byť označené aj opakované posmešky alebo hanlivé poznámky o jeho rodine. Za šikanovanie však neoznačujeme občasnú bitku alebo hádku približne rovnako fyzicky aj psychicky vybavených súperov.

Prieskumy preukázali, že deti vymedzujú šikanovanie širšie než ho chápu dospelí.

Preto je potrebné zamýšľať sa aj nad tým, či možno považovať za šikanovanie iróniu a sarkazmus. A či je napríklad „ robenie si žartíkov z niekoho“ doťahovanie alebo šikanovanie. Skúmanie problému poskytne základné vymedzenie rozsahu šikanovania. Prieskum môže priniesť veľa užitočných informácií. Pomôže zistiť napríklad:

  • kde sú najrizikovejšie miesta školy
  • či sa v niektorom ročníku alebo skupine vyskytuje obzvlášť vysoká miera šikanovania
  • ako sa na tento problém pozerajú žiaci
  • ako sa naň pozerajú učitelia

Všeobecne možno povedať, že na školách, kde bol urobený prieskum šikanovania, boli učitelia prekvapení jeho vysokým výskytom. To posilnilo ich motiváciu, aby sa s ním snažili vysporiadať. Väčšine žiakom sa uľaví keď vidia, že sa tieto problémy vynášajú na svetlo.

Nevšímavosť napomáha útočníkom. Šikanovaniu sa „darí“ v atmosfére utajovania. Obete, často nútené k mlčaniu, sa postupne dostávajú do bludného kruhu šikanovania a strachu. Jedinou možnosťou ako efektívne čeliť šikanovaniu, je otvorene si priznať jeho existenciu ako závažného problému a stať sa školou, ktorá sa nebojí hovoriť. Občas sa ozývajú hlasy, že tým sa ešte všetko zhorší, no výskumy jednoznačne hovoria, že na mieste je otvorenosť v jednaní.

Deti majú základné právo na bezpečnosť v škole, na život bez bolesti, ponižovania a strachu. Rodičia aj deti považujú šikanovanie za jeden z najväčších problémov a od učiteľov očakávajú účinnú pomoc a porozumenie. Je povinnosťou každej školy poskytnúť svojim žiakom pokojné a bezpečné prostredie.

Pozornosť treba venovať najmä pri prechode z prvého stupňa na druhý, keď sa deti často stávajú terčom útokov žiakov vyšších ročníkov. Je užitočné sa týmto otázkam venovať v diskusiách a použiť aj ďalšie preventívne prvky- napríklad sústrediť všetky nové ročníky na jednej chodbe, prípadne v jednej časti školy, či organizovať veľké prestávky samostatne. Ďalej to môže byť určenie starších žiakov, ktorí sa budú starať o mladších a pod.

V triede treba citlivo vnímať prejavy jednotlivých žiakov a snažiť sa nenápadne zistiť o čo ide. Ak napríklad žiak pred vyučovaním postáva pred dverami triedy, keď je osamotený, keď je na hodine zdrojom posmechu, nemá kamarátov, je nešťastný, sú to tzv. „nepriame“, varujúce signály, charakteristické pre počiatočné štádium šikanovania. Z hľadiska prevencie je potrebné, aby si učiteľ všímal takéto signály a zámerne a systematicky ich vyhľadával pomocou depistážnych dotazníkov. V takom prípade sa mu podarí postaviť bariéru proti šikanovaniu a zabrániť jeho rozvinutiu. Veľmi nápomocná je aj tzv. „schránka dôvery“.

Šikanovanie žiakov – obetí sa oveľa častejšie uskutočňuje verbálnou formou, napríklad posmievaním, ironizovaním, vyhrážaním, nadávaním, nekomunikovaním, menej často fyzickou formou, napríklad bitím po tele, kopaním, štípaním, sácaním do steny a podobne. Stáva sa, že spolužiaci obete sa nepostavia na jej stranu, či už zo strachu alebo ľahostajnosti.
Obeť, ako sa ukazuje, zvyčajne tento stav dlhší čas trpí, nerozpráva o ňom a o svojom prežívaní, trápi sa, nedokáže sa sústrediť na vyučovanie, je nepozorná, smutná, má slabšie študijné výsledky, reaguje pasívne alebo agresívne na okolie, postupne sa výrazne znižuje jej sebavedomie a sebaistota, jej komplexy menejcennosti sa prehlbujú, neverí si a zlyháva vo viacerých činnostiach.
Šikanovaniu možno predísť, najmä ak sa dôraz kladie na rozvíjanie sociálnych zručností a sociálnej kompetencie žiakov, keď sa žiaci učia ako správne nenásilne riešiť konflikty, vzájomne sa tolerovať a akceptovať iné názory, postoje, vierovyznanie, rasy a sociálne skupiny a ak sa vedia vcítiť do situácie druhých ľudí. 
Skúsenosti z praxe ukazujú, že v rámci prevencie šikanovania a pri jeho riešení je dôležitá spolupráca medzi školou, rodičmi a Centrom pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie.
Jednou z možností prevencie šikanovania na základných školách je realizovať pod vedením vyškolených odborníkov krátkodobé alebo dlhodobé preventívne programy proti násiliu zamerané na získanie informácií o šikanovaní a  na osvojenie si sociálnych zručností, ktoré by šikanovaniu v školách zabránili.

Jedným z najúčinnejších prostriedkov prevencie šikanovania je zvyšovanie sebavedomia a sebadôvery žiakov, ktoré dokážu deťom ponúknuť možnosti rozvoja svojej osobnosti, vedomie vlastnej hodnoty a prístup k spoločnosťou propagovaným cieľom.

Ak by boli tieto prostriedky zahrnuté priamo do učebných osnov poprípade s vypracovanými metodickými listami a učebnými pomôckami, celoplošne by sa vytvorili podmienky na zníženie počtu detí, ktoré budú alebo sa nechajú šikanovať.

Vhodné je využívať rodičovské združenia na zlepšenie informovanosti o problémoch šikanovania. Takéto rozhovory môžu byť zvlášť užitočné pre rodičov mladších žiakov. Poradiť im aby si všímali svoje deti, aby ich počúvali ak sa budú sťažovať na šikanovanie. Vyzvať ich aby o takýchto prípadoch informovali, aby sa mohli riešiť. Prediskutovať s nimi aké varovné signály si majú všímať. Vysvetliť im, že ak ich dieťa bude šikanovať iné, pomôžete im tento problém riešiť.

Existuje niekoľko stratégií prvej pomoci a všetky majú jedno spoločné – snažia sa chrániť svedkov a obeť. Preto sa vyšetrovanie robí nenápadne (svedkovia sa volajú po vyučovaní, alebo za iným účelom a pod.), aby sa nedalo vyhodnotiť, kto čo povedal a nebol tak vystavený možnej pomste agresorov. Cieľom vyšetrovania je získať odpovede na otázky: Kto je obeťou, prípadne koľko je obetí? Kto je agresorom alebo koľko je agresorov? Kto je iniciátorom? Kto je aktívnym účastníkom? Ako, kedy, kde a čo konkrétne agresori robili obetiam? Ak sa učiteľ rozhodne vyšetrovať šikanovanie, musí si uvedomiť, že je to veľmi závažná a ťažká úloha. Musí vedieť v sebe spojiť prvky psychoterapeuta, ktorý poskytuje pomoc obeti a vyšetrovateľa, ktorý vyšetruje závažný čin. Je preto potrebné robiť si poznámky o tom kto, čo, kedy a ako komu robil, s pripojenými poznámkami kto čo povedal – tieto informácie samozrejme nezverejňuje. Takáto dokumentácia je potrebná v prípade sťažností rodičov agresorov a je potrebná v ďalších krokoch.

Následky šikanovania sa často prejavujú ešte veľmi dlho po skončení školskej dochádzky či už u obetí alebo u útočníkov. Napríklad deti, ktoré sa počas školskej dochádzky naučia, že šikanovanie a násilie sa oplatí, využívajú túto stratégiu chovania aj v dospelosti.

  • Adresa:
    • kpt. Nálepku 1057/18
    • 075 01 Trebišov
    • Slovensko
  • Telefón:
    • +421 56 672 3876
  • e-mail:
    • Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.

Copyright © 2017 CPPPaP Trebišov. Všetky práva vyhradené. | Realizácia: ComTech .